Laureát nadčasového honoru Martin Zvalo: Snažím sa pomôcť každému, kto je ochotný pracovať

Za všetky tie roky, priam desaťročia trénerskej činnosti: je jeden výsledok vášho zverenca, ktorý vo vnútornej hierarchii vnímate ako top a zatiaľ ste to nepovedali nahlas?

Mám ich pár rovnocenných. Samko Piasecký – 11. miesto na bradlách na olympijských hrách 2012 v Londýne len o 9 tisícin bodu od finále. Barborka Mokošová – 3. miesto tiež na bradlách na majstrovstvách Európy 2020 v Mersine. To sú tie topky.

Ešte je však jeden úspech, ktorý sa pre mňa vyrovná tým spomenutým, hoci navonok nie je až taký hodnotný. Katka Krekáňová vlani dosiahla s troma dievčatami striebro v súťaži družstiev na EYOF. Mne sa v roku 1998 podarilo, že moji zverenci Janko Petrovič, Dano Kamenický, Ľubo Rupčík a Paľo Mikuš si ako tím vybojovali 9. miesto na majstrovstvách Európy juniorov v Petrohrade.

Bola to hneď štvorica pod rovnakým trénerským vedením v jednej telocvični, k tomu ešte spolužiaci na Ostredkovej. Proste partia. Samozrejme, že tie Katkine zverenky dosiahli prenikavejší výsledok, ale chalanov bolo o jedného viac a u tých chlapov je to predsa len iné.

Podobne cenný individuálny výsledok na MEJ o čosi neskôr dosiahol Alex Benko, ktorý v roku 2002 v Patrase skončil na 5. priečke na koni 113 tisícin bodu od bronzu.

S moderátorom Stanom Ščepánom.

Spomeniete si na konkrétne cvičenie vášho zverenca, pri ktorom vám klesla sánka a mali ste v očiach slzy dojatia, že lepšie to asi ani nemohlo byť?

Výkony a výsledky sú spojené nádoby. Čiže zostava Sama Piaseckého na bradlách v Londýne, čo bol bol asi jeho najlepší výkon ešte aj predvedený v správny čas na správnom mieste. To isté Barča Mokošová v tom Mersine. Vo finále to dala na pána.

Nájde sa za tie roky zverenec, pri ktorom vás obzvlášť mrzí, že sa mu z určitých dôvodov, povedzme zdravotných, nepodarilo naplniť všetok potenciál?

Síce nie úplne v takomto zmysle, musím sa však znova vrátiť k Samovi Piaseckému. Podosahoval obrovské výsledky, päťkrát bol vo finále na náradiach na ME či dokonca MS, ale nikdy nezískal medailu, ktorú si zaslúžil. Chýbalo mu aj trošku šťastia. Jednoducho, taká naša mužská Eva Marečková...

So Samuelom Piaseckým.

Trénerov je ako šafranu

Samuel Piasecký, muži. Barbora Mokošová, ženy. V elitnej gymnastike nie je veľa trénerov, ktorí fungujú obojako ako vy. Ako vnímate tento aspekt?

Keď máme spoločný európsky šampionát, som na jednom pódiovom tréningu aj na druhom, takisto pri oboch súťažiach. Býva to pomerne zložité aj na prevádzku počnúc akreditačným procesom. Ľudia, ktorí ma tam stretávajú, sa pýtajú, kam vlastne patrím. Odľahčene odpovedám, že sám seba delegujem za trénera mužov a tie ženy mám skôr ako hobby.

Súvisí to s podmienkami, ktoré u nás máme: trénerov je ako šafranu. Snažím sa pomôcť každému, kto má záujem a je ochotný pracovať na sebe. Som tu na to, aby gymnasti mohli dosahovať svoje ciele.

Je to v niečom prínosné pre vašu prácu? Sú drobnosti, ktoré sa dajú preniesť z mužskej sekcie do ženskej a vice versa?

Určite áno. Mužská a ženská gymnastika kedysi boli značne odlišné, ale za ostatných asi pätnásť rokov sa k sebe veľmi priblížili. Preskok je rovnaký, prostné tiež, akurát ženy ich majú na hudbu, muži bez nej. Ženské bradlá sú v podstate mužská hrazda. Špecifické sú kôň a kruhy, respektíve kladina. Na tú máme k dispozícii osobitné ženské trénerky, ktoré nám pomáhajú s choreografiami. Zo štyroch ženských náradí sú však tri veľmi podobné mužským.

Myslím si, že pre mňa ako pre trénera je to prínosné aj v zmysle diametrálne odlišného prístupu. Baby do toho vkladajú oveľa viac emócií, je to pre ne spôsob sebavyjadrenia, vyžadujú si inú spätnú väzbu, častejšiu pochvalu a povzbudenie. Chalani sú chladnejší, berú to racionálnejšie – skôr ako prácu. Je spestrujúce striedať tieto dva hlavné princípy.

S Barborou Mokošovou.

Nikam inam sa nechodilo

Muži majú o dve náradia viac. Je mužská gymnastika náročnejšia?

Podľa mňa áno, ale nie je to len tým vyšším počtom náradí. Ženská gymnastika má tri náradia v zásade o nohách, iba bradlá sú ako hrazda. Muži majú po dve skokové, vzporové a visové náradia. Je to rozmanitejšie a žiada si to primerane viac talentu aj prípravy.

Navyše – hádam sa gymnastky na mňa nenahnevajú –, myslím si, že u mužov je približne o tretinu väčšia konkurencia. Dosiahnuť dobré umiestnenie je oveľa náročnejšie.

Nehovoriac o tom, že k tomu dobrému umiestneniu vedie zhruba 20-ročná práca, u žien možno 10-ročná. Muži začnú v piatich, šiestich rokoch a taký Samo Piasecký, ale aj Slavo Michňák, aby som uviedol viac mien, boli najlepší ako 25-roční, 26-roční. U báb máme 14-ročné medailistky.

Je v našich limitovaných podmienkach možnou cestou pragmaticky sa zamerať na jedno-dve náradia, aby sa zvýšila šanca, že gymnasta prerazí v medzinárodnom kontexte?

Jednoznačne. Aj sa to snažíme praktikovať. Na začiatku sa však vždy venujeme celému viacboju, lebo nikdy dopredu nevieme, ako sa to napokon vykryštalizuje: na ktorom náradí to danému gymnastovi najviac pôjde a bude sa naň špecializovať.

Problém je, že oni súbežne chodia do školy, aby mysleli aj na svoju budúcnosť mimo gymnastiky, neskôr si už ako vysokoškoláci musia privyrábať peniažky. Čiže špecializácia veľmi pomôže, ale stále je to málo.

Z pochopiteľných dôvodov nerád spomínam na covidové časy, lebo vieme, čo to s celým svetom narobilo, na druhej strane však z profesionálneho hľadiska spomínam na to obdobie rád. V roku 2020, keď Barča získala medailu na seniorských ME a zároveň som na juniorský kontinentálny šampionát pripravoval Maťka Nemčoviča a Olivera Kasalu, sme len trénovali, nikam inam sa nechodilo. Myslím si, že nikdy predtým ani potom som nemal zverencov tak dobre pripravených na vrcholné podujatie.

Naša konkurencia z gymnasticky najsilnejších krajín pritom takto funguje stále: má podmienky na to, aby len cvičila. Počas pandemického obdobia táto jej výhoda dočasne pominula.

Prirodzená mediálna pozornosť.

Atakovanie finále na MEJ

Keďže sa rozprávame na gala Gymnasta roka 2025, na ktorom ste dostali ocenenie za dlhodobý prínos pre rozvoj slovenskej gymnastiky, zrekapitulujme si vlaňajšok. Najlepší junior predchádzajúceho roka Sebastián Stračina mal smolu, že dvakrát zostal v tieni dievčat, hoci dosiahol netuctové výsledky.

Historicky premiérový chlapčenský postup do finále na EYOF bol pre nás niečo ako zisk medaily, 22. miesto takisto na koni s držadlami na MSJ medzi 150 účastníkmi tiež. V jednom aj druhom prípade to naozaj bolo trochu zatienené, ale to, samozrejme, ani náhodou nevadí. Detvianky si tvrdou prácou zaslúžili tie obrovské úspechy aj pozornosť, ktorú nimi vyvolali.

Ako hodnotíte Sebastiánove perspektívy?

On je tvrdý oriešok, veľmi ťažko sa s ním pracuje. Je iná generácia, spoločne hľadáme cestu. Snažíme sa robiť zostavy tak, aby boli ekonomické a zaujali rozhodcov. Výsledky z Osijeku aj Manily ukazujú, že sa nám to darí.

Sebastián chodí na Strednú športovú školu Ostredkova, má dobre podmienky. Super je, že teraz nám zriadili inštanciu Centrum olympijskej prípravy v rámci nového programu Generácia Olymp, čo chalanom dosť pomohlo. Mohli si pokupovať nejaké oblečenie, mozoľníky...

V auguste sú juniorské majstrovstvá Európy, zostáva nám ešte sedem mesiacov na prípravu. Na koni máme rozrobenú novú zostavu s veľmi zvýšenou východiskovou známkou. Verím, že keď sa mu v Záhrebe podarí zacvičiť to, na čo sa pripravujeme, mohol by atakovať finále.

Vľavo Sebastián Stračina, vpravo Oliver Kasala.

Seniorom roka sa stal Oliver Kasala.

Pochádza z Trenčína, v Bratislave býva v podnájme, je vysokoškolák. Musí si trošku aj privyrábať, aby mal z čoho žiť. Čiže trénuje, študuje aj pracuje, čo je s vrcholovou gymnastikou ťažko zlučiteľné. Usilujeme sa nájsť kompromis, aby z toho aspoň na jednom-dvoch náradiach mohlo byť umiestnenie v prvej tretine výsledkovej listiny na ME.

Stačí jeden zlý nástup

Po dvanástich rokoch prevzal od vás funkciu predsedu sekcie športovej gymnastiky mužov SGF váš bývalý zverenec Ľuboš Rupčík, v súčasnosti renomovaný medzinárodný rozhodca. Ako mu to ide?

Chytil sa toho veľmi dobre. Je to mladý perspektívny chalanisko a ja som po tých rokoch predsa len už bol zrelý na výmenu. Už som aj nevládal, aj som bol obkukaný, aj som sa dostal do štádia, keď som nevedel, či som viac tréner, viac učiteľ, viac predseda sekcie a člen výkonného výboru federácie.

V úvodzovkách som veľmi rád, že som sa tej funkcie zbavil, hoci som trochu stratil prístup k informáciám. S Ľubom Rupčíkom aj s prezidentom SGF Ľubošom Vilčekom však mám veľmi pekné vzťahy a čo potrebujem, to sa dozviem.

V telocvični Slávie Gymnastické centrum Bratislava.

Kto raz bude vaším nástupcom v Slávii Gymnastické centrum, keď nastane čas stať sa aj v telocvični už iba akýmsi emeritným supervízorom?

Odhadol by som, že Denis Huzii, ktorý robí v našom klube a napríklad teraz v Šamoríne zaujal praktickými ukážkami v rámci seminára trénerov SGF. Stojí nás to ako klub veľké peniaze, lebo mladí dnes nerobia za päť korún a ešte mu musíme zabezpečovať aj ubytovanie. Myslím si však, že je to veľmi perspektívny tréner.

Máte teraz zverenca, pri ktorom si hovoríte, že o štyri či päť rokov by z neho mohol byť nadštandardný zjav?

Bruno Bučko, on by fakt mohol. Rovnako ako Oliver Kasala prišiel z Trenčína, kde s deťmi robia naozaj veľmi kvalitnú a záslužnú prácu. Bruno je talentovaný a ochotný pracovať, ale má len dvanásť rokov, takže je pred nami neskutočne dlhá a náročná cesta, na ktorej sa všeličo môže stať.

Ešte teda musí pretiecť veľa vody a gymnastika je veľmi vratká. Stačí jeden zlý nástup a je po kariére. Verím, že mladým – nielen Brunovi – sa tie zlé nástupy budú vyhýbať. Veľmi im to želám.

(KO), foto: Andrej Galica (6x) a archív Slávie Gymnastické centrum (1x)