Čestní členovia SGF - Elena Režná

Popri rodine a povolaní bola gymnastika zaujímavou časťou života Eleny Režnej. Má manžela, s ktorým sa pozná od stredoškolských čias. Spoločne vychovali tri deti, dve dcéry a syna. Dcéry sa venovali gymnastike a potom jedna plávaniu a druhá tancu. Syn bol plavcom a neskôr úspešným triatlonistom a ironmanom. Elena Režná využila svoje vzdelanie v práci knižnej redaktorky. Až do súčasnosti spolupracuje s vydavateľstvami na jazykových úpravách textov pripravovaných publikácií.

Čestná členka SGF dnes oslavuje 70 rokov, ku ktorým jej želáme všetko najlepšie a najmä veľa zdravia. Pri tejto príležitosti sme ju požiadali o malý návrat do „gymnastických čias“.

Kto a kedy Vás priviedol ku gymnastike?

V telocvični budovy základnej a strednej školy v Martine (dnešné Gymnázium V. P.-Tótha) sa raz konali gymnastické preteky, na ktoré som sa ako štvrtáčka pozerala. Tam som sa dozvedela, že sa v martinskej sokolovni bude konať výber dievčat, ktorý organizoval tréner Štefan Balšianka. Spolu s tromi kamarátkami z jedného martinského činžiaka sme sa na ňom zúčastnili a prijali nás. Okolo trénera bola vtedy vytvorená skupina starších gymnastiek a potom pribral i nás mladšie dievčatá. Mňa povzbudilo, keď som vyhrala hneď prvé okresné aj krajské preteky. V sokolovni som počas pretekov a tréningov spoznala napr. pána Jána Stráňaia, Tibora Svitoka, Leoša Eugela, Martu Gebrlínovú, manželku Š. Balšianku, ako aj Milana Weisa a manželov Novákovcov z Trnavy. Už v pätnástich rokoch som získala preukaz rozhodkyne. Rozhodovala som po rôznych školeniach ešte pred pár rokmi v rámci sekcie gymnastiky pre všetkých SGF.

Aké boli vaše najväčšie športové úspechy?

Tréner Štefan Balšianka aj s manželkou Martou ma trénovali až do sedemnástich rokov. Súťažili sme za podpory strojárenského podniku v Martine. Získala som bronzovú medailu na majstrovstvách Slovenska prvej VT žien. Pamätám si na niektoré gymnastky z tých čias: Kamilu Kostkovú, Ľubicu Krásnu (Rísovú)..., trénera Jána Čížika a Vieru Halmovú... S Marikou Krajčírovou sme nacvičovali povinnú zostavu na prostných v Prievidzi, kam ma doviezol tréner na motorke. Do Českých Budějovíc sme sa na československé majstrovstvá junioriek v ŠG viezli tri gymnastky s trénerom a vodičom na wartburgu v takej hmle, že tréner musel mať otvorené dvere, aby videl, kde je kraj vozovky. V aute na jeseň bola zima, mali sme jednu deku, tak sme sa v strede auta striedali, aby sme sa zohriali... Nevyhrali sme, ale spomienky ostali. Spomínam si aj na to, ako nás gymnastky povzbudilo, keď sa v dverách sokolovne zjavili mladíci, ktorí práve dotrénovali na blízkom hádzanárskom štadióne. Tréner hneď videl viac podarených arabov a šprajciek... I na to, ako ma môj Marián čakával po svojom volejbale pri sokolovni a fúkal mi krvavé mozole z bradiel. Raz po zoskoku z bradiel, keď som robila poslednú letku bokom, mi pri dopade „vyskočilo“ ľavé koleno, zranila som sa, a tak som musela skončiť s gymnastikou ako pretekárka.

Ktorí tréneri sa podieľali na Vašich úspechoch?

Tréner Štefan Balšianka a jeho manželka. Moju skupinu tvorila taká „rozbehová“ generácia šesťdesiatych rokov 20. storočia. Boli nejaké úspechy v rámci Slovenska, ale po nás prišla „zlatá“ martinská generácia so žiackou majsterkou ČSSR Danou Mihovičovou (vyd. Hafičovou) a úspešnou Darinou Fľakovou (Tomašovou), majsterkou Slovenska žien (1974), ktorá sa ako jediná nebratislavská členka slovenského družstva stala majsterkou Československa (1973). Od detských čias sa asi tucet bývalých gymnastiek z Martina s trénerom Balšiankom kontaktujeme doteraz. Pozvali sme ho na stretnutie do Martina pri príležitosti jeho 75. narodením roku 2010. Aby sme mu (už ako dlhoročné trénerky) ukázali, že gymnastika sa dá využiť aj „na staré kolená“, nacvičili sme prvú tanečno-gymnastickú skladbu. Vo vrútockej sokolovni sme sa mu predstavili so skladbou Dva svety. Potom sme mali posedenie v reštaurácii. Zišlo sa nás vyše päťdesiat. Ženy a muži zo Slovenska i z Moravy, tí, ktorí sme radi spomínali na roky s gymnastikou ovplyvnení trénerom Balšiankom. On do nás napriek drine zasial semienko lásky ku gymnastike a spolupatričnosť. Vlastne vďaka nemu športová gymnastika v Martine a najmä vo Vrútkach žije do súčasnosti...Vidíte, výsledky veľmi nespomínam, ale malé víťazstvá, radosť zo spoločných chvíľ v skupine, vzájomné prijatie a dlhoročné priateľstvo, to áno. To pekné zostalo v nás.

Gymnastike sa venujete celý život. Ako sa vyvíjala Vaša kariéra po ukončení tej športovej? Boli ste trénerkou, organizátorkou podujatí a tiež funkcionárkou...

Po úraze kolena sa mi začali vysokoškolské časy v Nitre. Prišla svadba, dcéra, zamestnanie vo vydavateľstve, syn. To sme sa presťahovali do Vrútok. Keď mala staršia dcérka štyri roky, začala som ju spolu s inými detičkami učiť kotúle v malej vrútockej telocvični. Keď podrástol syn a ako predškolák začal navštevovať plavecké tréningy v Martine, trénovala som dievčatá v martinskej sokolovni spolu s viacerými trénerkami (TJ ZŤS Martin). Koncom roka 1988 som odišla na materskú dovolenku s mladšou dcérou Katkou, a keď tá podrástla, vrátili sme sa ku gymnastike spolu. Roku 1993 vo Vrútkach získala Telovýchovná jednota Sokol Vrútky vďaka Miroslavovi Danihelovi od TJ Lokomotíva budovu Sokolovne a spolu s Jarmilou Škultétyovou ako mamy malých dievčat sme tam založili oddiel športovej gymnastiky. Postupne nám pribúdali dievčatá a aj trénerky  – všetko bývalé martinské gymnastky: Oľga Suržinová (Hromadová), Anna Krkošková (Kotlárová), Darina Tomašová, Dana Hafičová, Božena Bandová (Katrušíková), Elena Pavlisová (Luptáková)... Stala som sa vedúcou oddielu aj členkou výboru TJ Sokol Vrútky (až do roku 2019, písala som zápisnice).

Roku 1997 sa začala éra našich každoročných júnových pretekov Žubrienky a žabky (na troch náradiach pre nedostatok miesta). Neskôr sme k názvu pridali Vrútocký pohár. Boli to celoslovenské preteky pre gymnastky bez výkonnostnej triedy – opravdivá gymnastika pre všetkých. Súťažilo sa v štyroch kategóriách a vyhodnocovali sa aj družstvá. Veľa detí dostalo cenu a to ich lákalo. Raz, keď pred pretekmi po dažďoch v sokolovni vydulo parkety, ponúkli nám blízku školskú telocvičňu (riaditeľom bol bývalý gymnasta) a odvtedy sa preteky konali tam (náradie sme tam vždy museli doviezť!). Veď na pretekoch sa zúčastňovalo 90 aj 130 detí. A veľká väčšina bola aj odmenená. S organizačným tímom pod mojím vedením sme zorganizovali 20 ročníkov (do roku 2016). Podstúpila som výmenu kolena a od roku 2017 vedenie organizácie pretekov aj postupne aj vedenie oddielu prevzala Andrea Janečková (naša bývalá najúspešnejšia gymnastka, rodená Surmanová) za výdatnej pomoci dvoch mladých tréneriek, tiež našich gymnastiek Lucky Suržinovej a Zuzky Makovníkovej. Oddiel mával 40 až 60 gymnastiek. Organizovali sme každý rok karneval pre mladšie gymnastky, neskôr tréning v maskách, na konci s fašiangovými koláčikmi, výlety do prírody, sánkovačku a každý rok Mikulášsku tombolu, do ktorej prispeli darčekom deti. Vlastne si navzájom vymenili balíčky. Žiaľ, od jesene roku 2019 je činnosť poznačená pandémiou...Vrútocké gymnastky sa zapájali do súťaží Sokolského pohára, neskôr Slovenského pohára C, kde počas najúspešnejšieho roka obsadili druhé miesto. Dobré hodnotenia klubu zabezpečovali výborné gymnastky A. Surmanová, Marianka Tomková, Zuzanka Makovníková, Vanesska Schneiderová (viacnásobná majsterka Slovenska SP kat. C), ako aj dievčatá v mladších a najmladších kategóriách (Deniska Jarošová, Timea Paulíková, Adriánka Dikošová).

Do hodnotenia sa zaratúvali všetky aktivity v klube. K dobrým výsledkom sme prispeli aj my trénerky (bývalé martinské gymnastky) a ďalšie ženy, ktoré sme v skupine DELAMAMBO nacvičovali tanečno-gymnastické skladby: Danka Hafičová, Elena Režná, Lucka Suržinová, Lenka Kapičáková, Anička Krkošková, Magda Marčeková, Marta Buková, Andrea Janečková, Mirka Šturmová, Božka Bandová, Olinka Suržinová. Zúčastňovali sme sa na Festivale pohybových skladieb, kde sme viackrát zvíťazili v kategórii Zlatý vek (50+) a nominovali sme sa na Európsky gymfestival zlatého veku. Roku 2012 sme Slovensko reprezentovali v Taliansku a roku 2014 vo Francúzsku. Ďalšie festivaly zahatala naša obava o bezpečnosť i Covid-19.

Našimi víťaznými skladbami na festivaloch boli: Afrika, Ako maľované, Orchester, Kabaret, Živly, Páv. V našej skupine okrem dvoch mladých žien je dnes šesť šesťdesiatničiek (ja sa prehupnem k sedemdesiatničkám). V skladbe máme stojky na rukách, premety, rozštepy... Naše tréningy aj spoločné „výjazdy“ nás bavia, veľa sa nasmejeme. Je nám spolu dobre – vďaka gymnastike. A vďaka tomu, že SGF má sekciu gymnastiky pre všetkých. Výborne sa nám spolupracuje s Monikou Šiškovou, ktorá jej dala smerovanie... Úspechy gymnastiek a tréneriek TJ Sokol Vrútky si všimli aj činitelia mesta a pri príležitosti 20-ročnej činnosti oddielu športovej gymnastiky ho ocenili Pamätným listom mesta Vrútky a roku 2019 ocenili aj ženskú skupinu zlatého veku DELAMAMBO za jej 10-ročnú činnosť. My členky skupiny si veľmi ceníme, že sme boli pozvané na oslavu 60 rokov gymnastiky roku 2013 do Banskej Bystrice, kde sme vystupovali aj pred nami uznávanou osobnosťou Vierou Čáslavskou, ktorá nás pri krátkom stretnutí veľmi potešila. Som vďačná za ocenenie Slovenskej gymnastickej federácie pri príležitosti šesťdesiatych narodenín a zaradenie medzi Čestných členov SGF. Pri príležitosti stretnutia nestorov turčianskeho športu a telovýchovy roku 2015 (koná sa každé tri roky od roku 2003) som v spoločnosti nestorov športu v Jasenskej doline dostala Čestné uznanie za dlhoročný prínos pre šport a telesnú výchovu od mesta Vrútky. Takže môžem zhrnúť. Chvála Bohu, bola som pretekárkou, rozhodkyňou, trénerkou, funkcionárkou aj aktívnou účastníčkou pohybových festivalov. Neľutujem čas, ktorý som strávila s gymnastikou, roky venované deťom a športu. Som vďačná svojim blízkym za pochopenie mojej záľuby. Veď i vďaka nim a vďaka nej som dnes spokojná a zdravá.