Čestní členovia SGF - Bohuš Hatiar

Gymnastika je jeho život

Narodil sa v Ružomberku a gymnastika ho sprevádzala celým životom. Aktívnu kariéru ukončil tesne po tridsiatke a následne sa venoval vzdelávaniu gymnastických trénerov. Pôsobil tiež na FTVŠ v Bratislave a je autorom a spoluautorom vyše stovky odborných článkov a publikácií. Bohuš Hatiar celý život športoval a dodržiaval zásady zdravého životného štýlu. Aj vďaka tomu mu dnes môžeme blahoželať ku krásnemu jubileu (90 rokov).

Ako si spomínate na svoje gymnastické začiatky?
Začínal som v roku 1947 v ružomberskom Sokole ako 16 ročný. O rok neskôr sme sa zúčastnili Československého sokolského sletu v Prahe, ktorý bol pre mňa obrovským zážitkom. Ako študenta tretieho ročníka gymnázia ma vyslali na 14 dňový trénerský gymnastický kurz do Bratislavy. Po návrate mi vedúci tréner gymnastiky v Sokole Cebecauer zveril tréningy žiakov, ktorým som sa venoval dvakrát do týždňa. Popri tom som so starými sokolmi mohol trénovať a zlepšovať sa. Moje najväčšie vzory boli reprezentanti Slovenska Štefan Faga a Juraj Murček, ktorí k nám prišli po zlúčení slovenského Orla so Sokolom v roku 1948. V tom čase boli mojim najobľúbenejším náradím bradlá, na ktorých som predvádzal solídne silové a koordinačné schopnosti. Medzi cvičencami som mal veľa kamarátov, z ktorých by som rád spomenul Eduarda Likavca, Dušana Lukáčika a Karola Kocourka, ktorí sa v Sokole vypracovali na úspešných slovenských reprezentantov v basketbale.  

Kedy a prečo ste ukončili aktívnu kariéru?
Aktívnu kariéru som ukončil ako 31 ročný v roku 1962, kvôli pracovným povinnostiam. Od ruku 1958 som pracoval ako odborný asistent na FTVŠ v Bratislave a už som nedokázal zladiť svoje pracovné a pretekárske aktivity.

Aký je váš najkrajší zážitok z aktívnej kariéry?
Moja účasť na Majstrovstvách Slovenska v Bratislave a Liptovskom Mikuláši.

Čo bolo zlomové pre to, aby ste sa rozhodli venovať gymnastike celý život?
Moje začiatky v ružomberskom Sokole a moja účasť na trénerskom kurze v Bratislave.

Mali ste veľmi blízko k reprezentácii. Aká bola vaša pracovná náplň?
Na práci s reprezentantmi Slovenska som sa priamo nezúčastňoval, ale 20 rokov som bol členom trénersko-metodickej komisie Slovenského gymnastického zväzu, kde som mal na starosti vzdelávanie gymnastických trénerov. Tým pádom som mal úzky kontakt so všetkými trénerskými osobnosťami v tomto období. V Bratislave bolo centrum gymnastiky v kluboch Vinohrady, Inter a Slávia UK. Gymnasti z bratislavskej Slávie UK trénovali v telocvični na Lafranconi, kde sme boli v každodennom kontakte a sem tam som im pomáhal ako konzultant. Rád by som spomenul zopár skutočných gymnastických osobností: Ladislav Kornoš, Stanislav Fiala, Gabriel Varga, Stanislav Mikuláš a Jozef Konečný. Z iných klubov: Marianna Némethová-Krajčírová, manželia Macháčkovci, Anton Beran, Milan Weiss, František Bočko. Všetci boli moji gymnastickí kamaráti, kolegovia a aj kritici. 

Aké bolo štúdium v Moskve, kde ste vyštudovali telovýchovu?
Keď som bol prvák na bratislavskej FTVŠ, tak hľadali študentov, ktorí by chceli prestúpiť na Štátny inštitút telesnej výchovy a športu v Moskve. Ako chlapcovi z Ružomberka mi nikdy nenapadlo študovať v zahraničí, aj keď som vedel, že Moskovský inštitút bol v tom období svetové pedagogicko-vzdelávacie centrum. Z celého ročníka nikto neprejavil záujem, tak som sa len tak skúšobne prihlásil ja a nakoniec som ako jediný Slovák do Moskvy na štyri roky odcestoval. Celé moje Moskovské štúdium v rokoch 1953-1957 vzniklo ako veľká náhoda. Až po dlhých rokoch po návrate som si uvedomil, že to bolo to najlepšie, čo som mohol v rámci štúdia urobiť. Dennodenne sme zažívali úsmevné situácie, keďže moji spolužiaci boli prakticky z celého sveta. Spoznával som politické názory mojich kamarátov, ale aj rôzne kultúrno-spoločenské reálie. Toto všetko mi spríjemňovalo celé veľmi náročné štúdium. 

Kto bol vašim významným učiteľom v Moskve?
Patrónom po celé štúdium bol profesor Ukran, ktorý mal na starosti špecializáciu gymnastiky a zanechal vo mne len tie najlepšie študijne, ale aj ľudské zážitky. Po mnohých rokoch sme sa raz stretli v Prahe na medzinárodnom podujatí, už ako kolegovia, a dlhé hodiny sme debatovali o svetovej gymnastike.

Ako sa vám páčilo pedagogické pôsobenie na FTVŠ v Bratislave?
V živote som mal to šťastie, že moja práca na FTVŠ UK bola aj mojím najväčším koníčkom. Veľký podiel na tejto harmónii mali aj moji kolegovia na fakulte, ale najužší kontakt som mal zo spolupracovníkmi z katedry gymnastiky: Xénia Rovná, Milada Nedavašková, Emília Fialová, Hedviga Šimoneková, Oľga Kyselovičová, Samuel Gájer, Anton Gajdoš, Stanislav Fiala, Gabriel Varga, Henrich Pelikán a Anton Zrubák. Vopred sa ospravedlňujem, ak som na niektorého z mojich milých kolegov zabudol, ale myslím si, že už mám na to vek. (smiech) Pevne verím, že za 45 rokov pôsobenia sme za sebou zanechali nejaké výsledky.

Kto na FTVŠ „prešiel“ vašimi rukami a kde následne sa absolventi uplatnili?
Za celé moje pedagogické pôsobenie som sa podieľal na výchove stoviek trénerov v rôznych športových odvetviach, z toho niekoľko desiatok bolo priamo gymnastických trénerov. Niektorí ďalej pokračovali na fakulte ako ašpiranti a snažil som sa im v tomto náročnom štúdiu pomáhať. Menovite by som chcel spomenúť iba najväčších československých a slovenských gymnastov, ktorí boli mojimi študentami a vo svojej pretekárskej kariére dosiahli fantastické výsledky. Neskôr pokračovali vo výbornej práci, aj ako tréneri: Marianna Némethová-Krajčírová, František Bočko, Jozef Konečný.

Popri trénerstvu a výučbe ste sa venovali aj písaniu. Koľko publikácií o športovej gymnastike ste napísali? 
Som autorom a spoluautorom vyše stovky odborných článkov a publikácii. Tematicky som čerpal z mojej doktorandskej, dizertačnej a habilitačnej práce.

Sledujete súčasné dianie v gymnastike?
Áno, stále sledujem veľké gymnastické podujatia doma a vo svete a teším sa z našich úspechov. Spomeniem z nedávnej minulosti výkony Samuela Piaseckého, ktoré ma nesmierne potešili. Radosť mi robia aj súčasné výsledky Barbory Mokošovej, ktorej želám veľa šťastia na tohtoročnej olympiáde v Tokiu. 

Ako vidíte budúcnosť slovenskej a svetovej gymnastiky?
Na základe posledných výsledkov optimisticky. Tréneri, funkcionári a rodičia v kluboch robia za podpory SGF fantastickú každodennú prácu. Ak sa však chceme priblížiť svetovým gymnastickým veľmociam a porovnávať sa s nimi, potrebujeme ešte výraznejšiu štátnu podporu. Stále mám pocit, že vrcholní predstavitelia slovenského športu zabúdajú, že všeobecný základ všetkých športových odvetví pochádza z gymnastiky. Je nutnosťou finančne a materiálne podporiť gymnastické kluby v každej obci a meste na Slovensku, aby sme vybudovali čo najširšiu základňu talentov. 

Viedli ste svoje deti respektíve vnúčatá ku gymnastike či iným športom?
Od malička som viedol svojich potomkov ku športu a začínali sme gymnastikou. Častokrát boli naše tréningy kropené slzami, ale som spokojný s výsledkami, aké sme dosiahli. S pribúdajúcim vekom prechádzali moje deti a vnúčatá do iných športových odvetví, kde sa uplatnili so striedavými úspechmi (lyžovanie, tenis, hokej basketbal a atletika). Dúfam, a zatiaľ to tak vyzerá, že šport je a bude súčasťou ich každodenného života. 

Ako sa udržiavate v kondícii?
Celý život som športoval a dodržiaval zásady zdravého životného štýlu. Teraz čerpám a žnem úrodu, ktorú som v predchádzajúcich rokoch zasadil. Avšak, bez podpory mojej manželky Márie a celej rodiny, by som si určite svoj život nevychutnával v takomto vysokom veku. V súčasnosti mi moji synovia a vnúčatá vracajú starostlivosť, ktorú som im venoval pri ich výchove. Nie každý deň sa mi chce ísť von na zdravotnú prechádzku, ale vždy keď sa ozve niekto z mojich blízkych, tak s ním rád vybehnem. Túto snahu a ochotu si veľmi vážim, a preto by som sa chcel celej mojej rodine a všetkým, ktorí si na mňa spomínajú, úprimne poďakovať.

Fotogaléria